. 
Obec Blatné Revištia podľa dostupných prameňov bola najstaršie obývaným sídliskom v danom regióne. Je zrejmé, že už pred prvou písomnou zmienkou jestvovala a jej západnú hranicu tvoril potok Myslina či Čierna voda (Stretava) a východnú potok Okna (Rybnica). Z doterajších výskumov archeológov, historikov a jazykovedcov sa dá usúdiť, že oblasť pod Vihorlatom patrí k najstarším sídelným celkom starých Slovanov na Slovensku a že pred 9. až ll. storočím a v skúmanej oblasti jestvovali Blatné Revištia.
Naša obec neležala priamo pri krajinskej ceste, ale neďaleko nej. Pre staré slovanské sídla to nebolo ničím zvláštnym, pretože viaceré boli postavené mimo trás prastarých ciest. O starom slovanskom osídlení Revišťa, ako sa obec menovala až do r. 1927, svedčí aj samotný názov. Pochádza od praslovanského slova roviščš-rovati, teda rvať, ryť a znamenalo vyryté, vyhĺbené miesto, priekopu alebo skôr miesto obohnané priekopou, teda chránenú osadu.
Obec sa prvýkrát spomína v r. 1244 v listine prepošta Tomáša pod názvom Ryuche. Prvý záznam však neznamená zrod osady, iba skutočnosť, že sa v danom roku udialo niečo, najčastejšie v súvislosti s majetkovým delením, čo bolo treba písomne zaznamenať. Šľachtic Sobieslav, syn Apu, pána Slavónie, bol vlastníkom rozsiahleho majetku, panstva Michaloviec už začiatkom 13. storočia. Šľachtic Peter, jeho syn, v roku 1244 dal ako veno dcére a svojmu zaťovi Jakovovi revištský majetok. Majetok zaberal územie medzi riekami Čierna voda a Okna. V darovacej listine je majetok identifikovaný ako pole, orná pôda, ktorú obrábal domáci roľnícky ľud, teda sa tu nachádzalo aj sídlisko.
Zo všetkých dostupných správ je zrejmé, že Revište bolo najstaršou slovanskou sídliskovou a obecnou komunitou už pred 9. storočím, napokon oni vybudovali a využívali slovanského útočiskové ochranného hradisko v 9.-11. storočí na polohe Hradisko v priľahlej časti Vihorlatu.
Vodné toky a nížinný ráz územia s úrodnou pôdou mali podstatný vplyv na vývoj tunajšieho osídlenia v praveku a ranom stredoveku roľníckym obyvateľstvom, ktoré pestovalo oziminy (pšenicu, raž) a jariny (jačmeň, ovos, proso), zo strukovín hrach a fazuľu, v neskorších storočiach kukuricu, zemiaky a kŕmnu repu. V záhradách sa dopestovala zelenina, najmä kapusta. Nezanedbávalo sa ani pestovanie konopí, z ktorých po spracovaní tkali plátno.
Roľníci chovali najmä hovädzí dobytok, kone, ošípané, ovce a kozy, z hydiny sliepky, husi a kačice. Ako ťažná sila im slúžili viac voly ako kone, ale aj kravy. Rožný dobytok, ovce, kozy a ošípané od jari do jesene sa vyháňali na pastvu.
Remeselná výroba sa nerozvinula. Uspokojovali sa len najnutnejšie potreby. V dedine bol kováč, kolesár, prípadne stolár a obuvník. Ženy v domácnosti spracovávali konope, priadli a tkali plátno. Obchod mal iba miestny charakter. Bola to väčšinou výmena dopestovaných poľnohospodárskych výrobkov alebo plátna za drevo na kúrenie alebo stavbu.
Aj zachované chotárne názvy svedčia o živote usadlíkov. Predpokladá sa, že tu bolo kultové miesto, kde sa prinášali obety pohanským bohom, priestorom stretávania sa usadlíkov na slávnostiach, hrách, súťažiach či zábavách, miestom spätým s igricmi. Boli to muži, ktorí v doprovode strunových nástrojov, spevom-piesňami, udržiavali a šírili medzi ľudom prastaré dejiny našich predkov. Výraznou spomienkou na najstaršie – ešte predkresťanské osídlenie obce je chotárny názov Perún, ktorý bol kedysi chotárom Revišťa. Perún bol najvyšším bohom zo všetkých pohanských božstiev uctievaných starými Slovanmi. Na tomto mieste mohol byť posvätný háj s jeho obetným oltárom. O chotárnych názvoch sú písomné doklady z r. 1337, čo súvisí s pretrvávaním niektorých reliktov slovanského pohanstva aj za kresťanstva. Stopy zanechalo aj pokresťančovanie, keď sa na toto územie dostali mnísi benediktíni. Pustovníci však neboli zakladateľmi osád, zdržiavali sa v polozalesnených neobývaných miestách mimo dedinských sídlisk, avšak neďaleko nich, aby mohli misionársky pôsobiť na obyvateľstvo.
Kľúčové udalosti v jej histórii
Súčasťou osídľovania územia je vznik, zväčšovanie, ale aj zmenšovanie a zánik sídlisk. Obyvatelia si v blízkosti založili nové sídliská, takže kontinuita osídľovania a prítomnosť slovanského obyvateľstva nebola prerušená. V stredoveku častejší ako v novoveku a často závisel od prírodných podmienok
Blatné Revištia stále boli a zostali slovenskou dedinou. Slovansko – slovienske obyvateľstvo, predkov Slovákov, neohrozili ani Maďari, ktorí sa tu dostali skoro na dotyk začiatkom 12. storočia, ani valašská kolonizácia v 14. storočí, ani prisťahovalecká skupina rusínskeho pôvodu v 14.-15. storočí. Nenechal na domorodom obyvateľstve stopy ani Cigáni, ktorí sa tu prechodne či trvalejšie zdržiavali nepochybne od 14. storočia a ich slovenskosť neohrozili ani židovské rodiny prichádzajúce z Haliče a ktoré sa tu uchádzali na prelome 17. a 18. storočia. Náhodní prisťahovalci sociálne a jazykovo splynuli so slovenským obyvateľstvom.
a) Ľudové zvyky, tradície obce
Vlastivedný slovník obcí hovorí....., že ešte začiatkom 20. storočia bol tu známy zvykoslovný úkon na jar pri vyháňaní dobytka na pastvu. Pastier vraj sputnal dve kurence a nahý s nimi obehol hranice chotára, aby sa mu dobytok nerozbiehal, ale držal sa pokope. Obecnému bujakovi dávali z prvých kvetín veniec na rohy.
b) Z histórie kostola – kedy bol postavený, rekonštruovaný
V obci bol pôvodne drevený gréckokatolícky kostol v neskoroklasicistickom slohu, postavený z dreva (v zmysle ustanovení nariadenia Štefana I., ktoré pri zavádzaní latinského obradu nariaďovali kostol stavať z kameňa a cirkev z dreva). Po jeho zrušení Máriou Teréziou v r. bol postavený nový gréckokatolícky kostol v r. 1883 a je zasvätený Narodeniu Presvätej Bohorodičke Márii, vždy panny. Medzi miestnym obyvateľstvom sa pre obec neoficiálne užíva nárečový termín – Ruski Revišče podľa kostola a veriacich gréckokatolíkov, ktorých v miestnej teminológii bežne volali rusnákmi, - čo sa nevzťahuje na národnostnú príslušnosť.
